Najkrajšia Rozprávka

Každé dieťa si pamätá svoju prvú rozprávkovú knihu a tá je pre neho navždy tá najkrajšia

O medvedíkovi bez mena

Ľúbezný príbeh o malom medvedíkovi, ktorý sa nevie rozpamätať na svoje meno ale ani na svojich rodičov.

O medvedíkovi bez mena

o medvedíkovi bez mena - rozprávkaVitajte v Zvieratkove. Dnes k nám zavítal nový obyvateľ, medvedík v károvanej bundičke. Hroch Hubert ho priviedol domov, lebo macko nevedel, kde býva, kde má rodičov, a dokonca ani ako sa volá. A to v Zvieratkove nejde, každý musí mať v matrike zapísané svoje meno, inak nemôže v mestečku zostať. A kto pomôže medvedíkovi vybrať vhodné meno? Hlavnú úlohu zohrajú medvedíkovi kamaráti hroch Hubert a žirafa Želka. A, samozrejme, mačka Malvína, ktorá si prišelca veľmi obľúbila. No a na konci dobrodružného príbehu čaká na medvedíka obrovské prekvapenie!

Knižku O medvedíkovi bez mena ilustroval Juraj Martiška, je vhodná pre deti od 5-tich rokov  a možno ju kúpiť napríklad na Martinuse.

 

 

 

 

Úryvok z knižky O medvedíkovi bez mena:

Správa o malom prišelcovi sa okamžite rozletela po celom Zvieratkove. Na medvedíka boli zvedavé najmä deti a Hubert si pripadal naozaj dôležito, keď o pár dní viedol medvedíka do parku.

„Tak, toto je môj kamarát medvedík. Teraz býva u nás,“ povedal Hubert hrdo.

„Ako sa volá?“ spýtala sa žirafa Želka a nedôverčivo si premerala medvedíka od hlavy až po päty.

Hubert zrozpačitel. To je zvláštne, pomyslel si, mne to za celý čas nenapadlo.

Medvedík bezradne pokrčil plieckami. „Neviem, volám sa medvedík,“ povedal ticho.

„To nie je žiadne meno,“ odporovala mu žirafa.

„Nemôžeš sa volať medvedík,“ tvrdili mu aj ostatné zvieratká.

„A prečo nie?“ čudoval sa medvedík.

„Lebo každý sa nejako volá!“ ponáhľala sa s vysvetlením malá žirafa.

„Ja sa volám Želka,“ predstavila sa.

„A ja som Veronika,“ zasmiala sa veverička.

Veverička sa rada smiala. A mala rada zelenú farbu. Pristala jej k hrdzavému kožúšku. Aj dnes bola oblečená v zelenej sukničke a zelenej bundičke. A na hlávke mala zelenú baretku. S anténou.

„No a ja som Peťko,“ zakrochkalo prasiatko radostne. Peťko mal rád svoje meno, pripadalo mu veselé ako jeho tvárička a zakrútený chvostík. A bol naozaj rád, že sa narodil ako jedenásty a jeho mamke sa v ten deň minuli všetky mená, ktoré mala pripravené pre jeho desať súrodencov. Nerád by sa volal Prokop, Pius, Pablo, Prosper alebo Placido ako jeho bratia, a ešte neradšej Paris, Priscila, Pamela, Perla alebo Pink, ako jeho sestry. Hoci to posledné meno sa mu celkom páčilo.

„Ale kto vám dal všetky tie mená?“ spýtal sa začudovane medvedík.

„No predsa naši rodičia,“ usmievali sa zvieratká.

Medvedík zosmutnel a zvieratká zrozpačiteli. Každému napadla tá istá myšlienka, len sa ju neodvážili spýtať. Okrem malého šakala Šaňa, ktorý začínal každú svoju vetu písmenom “A”.

„A ty kde máš rodičov?“ vyhŕkol skôr, ako mu v tom zvieratká dokázali zabrániť.

„Nemám rodičov,“zvesil medvedík smutne hlavu.

„Musíš mať rodičov,“ mudrovali zvieratká. „Nikto nie je bez rodičov. Musíš mať aspoň mamu.“

Medvedík zvraštil čelo. V hlavičke sa mu matne mihla spomienka na láskavú tvár jeho mamky. „Mal som mamu,“ povedal pomaly. „No stratila sa mi.“

„Mama sa nemôže stratiť,“ presviedčala ho Želka,

„možno, že si sa stratil ty,“ povedala prísne.

Medvedík bol zmätený. Nepamätal sa na ten deň, keď sa stratil.

„A ako sa volala tvoja mama? To aspoň vieš?“ vyhŕkol šakal znovu.

Medvedík pokrčil bezradne plieckami. „Nepamätám sa,“ zašepkal.

„A ako vyzerala, to vieš ?“ vyzvedal sa šakal.

Medvedíkovi sa rozžiarili oči. „Bola najkrajšia na svete!“

„Hm, to nám veľmi nepomôže,“ mudrovala Želka.

„Keby si si spomenul aspoň na to svoje meno,“ dobiedzala.

„Ale prečo? Prečo je meno také dôležité?“ spýtal sa medvedík neisto.

„Pretože bez mena tu nemôžeš zostať,“ povedali smutne zvieratká.

„Veď si len predstav, kam by chodili listy, darčeky a pozvánky, keby sa

každý vlk volal vlk, každý medveď medveď a každý hroch len hroch?“

vysvetľoval mu hroch.

Medvedík sa rozpačito pozeral z jedného na druhého.

„A nemohol by som si to meno jednoducho vymyslieť?“ spýtal sa nesmelo.

Zvieratká začali tuho rozmýšľať.

„To asi nepôjde,“ zakrochkalo prasiatko.

Prasiatko bolo veľmi múdre a potrpelo si na poriadok. V iných krajinách sa síce hovorieva, neporiadny ako prasa, ale v Zvieratkove to o prasiatkach neplatilo.

„Možno by nám poradila pani Klementína,“ navrhol odrazu Hubert, „ona zapisuje všetky mená.“ Hroch mal medvedíka rád. Nechcel, aby odišiel zo Zvieratkova len preto, že nemá meno. Zvieratká súhlasne prikývli.

„Áno, poďme na matriku,“ rozhodla Želka.

A tak sa aj stalo.

 

 

Chcete si rozprávkovú knižku kúpiť?

martinus slovart

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *